Pán Tanglmayer, keď sme k vám prišli, spomínali ste nám, že trvalo dobrých pár mesiacov, kým sa po opätovnom otvorení pekárne v roku 1993 obnovila dôvera zákazníkov k vašim produktom. Na čom sa to vtedy zaseklo?
Túto pekáreň vlastnil ešte kedysi môj nebohý otec. Po Víťaznom februári mu ju však znárodnili a hoci sa mu v roku 1968 na chvíľu vrátila, vyše 45 rokov mal túto pekáreň v „prenájme” bývalý štátny podnik Pekárne a cukrárne. A tým záležalo maximálne tak na splnení plánu a nie na kvalite, lebo tá bola jemne povedané mizerná. Keď sme po revolúcii dostali pekáreň späť, našťastie pre nás sa v tom čase rušilo dosť malých pekární, tak som si mohol vybrať takých pekárov, ktorých som poznal a dôveroval im. Pokiaľ sme ale začali opäť piecť, pol roka som to dával dokopy, aby sme vôbec koncom zimy 1993 mohli spustiť linky. Začal som s 200 chlebami denne a ešte aj z toho malého množstva mi kvôli vtedajšiemu „dobrému” menu socialistickej pekárne dosť veľa chlebov zostalo. Potom som si dal záväzok, že chcem predať každý deň aspoň 500 chlebov, nech nie som stratový. To sa nám podarilo splniť, dnes ich vyrábame ešte o dvesto viac a okolo 6000 – 7000 kusov žemlí, pleteniek, bagiet a ďalšieho pečiva.

Pričuchli ste k pekárskemu remeslu len náhodou alebo ste sa chceli stať pekárom podľa vzoru vášho otca?
Nielen on, ale aj moja mama istý čas za socializmu pracovala v tejto pekárni. Motal som sa tu odmalička aj ja. Bol som lacná pracovná sila, otec mi dal 5 – 10 Kčs ako vreckové za to, že som hodinku, dve nahadzoval chleby lopatou do pece. Vtedy to bol slušný peniaz, dal sa za to kúpiť obed alebo veľa zmrzliny. Pôvodne som však vyštudovaný elektrikár, ak by neprišla revolúcia, asi ťažko by zo mňa bol majiteľ pekárne. Keď si spomeniem, že sme začínali vtedy traja a dnes zamestnávam 16 ľudí, ktorí robia na dve zmeny, aby sme stihli vybaviť všetky objednávky, príde mi to ako sen.

Nemali ste problémy zohnať k vám do výroby kvalitných pekárskych majstrov?
Jeden čas to bolo ozaj ťažké, najmä okolo roku 2000 odišlo plno kvalifikovaných pekárov do Volkswagenu, keďže tam rozširovali výrobu a ponúkali aj o polovicu vyššie platy. Teraz sa to obrátilo, ozývajú sa mi pekári, ktorí sa chcú vrátiť k profesii, ale momentálne mám plný stav. Určite pekári u mňa alebo inde v Bratislave majú lepšie platy ako niekde na vidieku, ale ak by som im chcel ponúknuť toľko ako niekde v priemysle, tieto dodatočné mzdové náklady by som musel kompenzovať zvýšením cien našich výrobkov. A ak by som zdvihol ceny čo i len o 10 halierov, už by sa našli nespokojní zákazníci, že ako si to predstavujem…

Vidíte na svojom podnikaní nejaké rozdiely, ak porovnáte svoje „pionierske” časy so súčasnosťou?
Rozdiely sú obrovské. Predtým napríklad základ našej výroby tvorili 1400-gramové chleby, ešte koncom minulého storočia som ich vyrábal okolo 1900 kusov, teraz sú už len skôr doplnkovým sortimentom. V 90-tych rokoch takmer neexistovali hypermarkety a rôzne obchodné reťazce, s výrobou som bol na strope, dokonca som už musel odmietať zákazky. Prišli však hypermarkety, tie položili na lopatky malé predajne a my sme zrazu nemali komu dodávať. Mal som podchytené možno tri štvrtiny celej Bratislavy, mnoho malých potravín odo mňa brávalo 30 – 40 chlebov denne. Reťazce však chlieb a pečivo predávali za nižšie ceny a ony radza radom končili alebo objednávali od nás menšie množstvá. Snažil som sa to vyriešiť tým, že sme piekli menší 900-gramový chlieb, ale nepomáhalo to. Tak sme sa rozhodli, že ak chceme prežiť, musíme zmeniť sortiment a začať piecť rôzne druhy pečiva. Ak by sme to neurobili, dnes sa spolu nerozprávame.

Nerozmýšľali ste nad dodávkou vášho chleba alebo pečiva tým veľkým obchodným reťazcom? O odbyt by ste mali predsa postarané…
To áno, musel by som však vyrábať väčšie množstvá ako teraz, čo by bol kapacitne dosť problém a zisk by nebol žiaden. Hypermarkety majú veľmi nevýhodné podmienky. Raz som skúšal Jednotu, s kvalitou boli spokojní, odoberali by aj dosť chleba, no ceny mi zrazili takmer na hranicu výrobných nákladov. Okrem toho ponúkli až 6-týždňovú splatnosť faktúr, čo by ma už úplne položilo a dostalo do druhotnej platobnej neschopnosti. Momentálne dodávame hlavne menším sieťam samoobslúh ako Dona alebo Samoška. Ostatné sú väčšinou malé potraviny, čo zostali v centre alebo na sídliskách. Takisto veľký 1400-gramový chlieb produkujeme pre zhruba 20 základných a stredných škôl v meste, pričom časť ide aj našim budúcim olympionikom do športového gymnázia. A takmer štvrtinu produkcie predáme priamo na mieste v našej predajni.

Odkedy sa rozprávame, stále sem prichádzajú ďalší a ďalší zákazníci. S niektorými sa priateľsky zdravíte, zrejme máte aj stálych štamgastov.
Chodia najmä domáci, tí si zvykli, že sem môžu prísť aj v sobotu, hoci vtedy oficiálne nemáme otvorené, no keďže vždy napečieme niečo navyše, nikdy neodídu naprázdno. Máme takých zákazníkov, ktorí prídu hneď ráno medzi piatou a šiestou len preto, aby mali každé ráno čerstvé pečivo. Poobede však máme otvorené len do tretej, skúšali sme aj dlhšie, ale väčšina zákazníkov prichádza ráno, poobede už len ozaj pár ľudí.

Čo robíte s chlebom, ktorý sa nepredá, či už u vás v predajni alebo u vašich dodávateľov?
Z toho, čo vyrobíme, je to len veľmi malé množstvo, iba pár kusov denne. Naša poloha je na rozhraní mesta a dediny, je tu plno domčekov. Ľudia si poň prídu a využívajú ho ako krmivo pre sliepky alebo prasce. Mám známych, čo chovajú prasce alebo lesníkov, ktorí ho potom dávajú zvieratám v lese. V predajni vždy predáme všetko, je to možno 5 – 7 chlebov za deň a do 30 rožkov.

Najmä posledných pár rokov sa veľkým hitom v našich domácnostiach stal krájaný chlieb. Je to tak aj u vás?
Začali sme sa naň špecializovať, lebo ľudia mu postupne prišli na chuť. Dosť dlho trvalo, pokiaľ sa to uchytilo, ale teraz bežne robíme 240 kusov a je z toho doslova hit. Máme takých zákazníkov, ktorí už iný chlieb ani len nechcú. Dosť som však prekvapený, že ľuďom čoraz viac chutia rožky. Na druhej strane som do strojov na ich výrobu dosť investoval, ale ten úver sa mi postupne začína vyplácať. Predtým som pečivo brával z jednej pekárne v centre, kde pracoval môj svokor. Kúpil som nové stroje a asi 2 mesiace som skúšal správny pomer jednotlivých prísad, aby sme sa vyhli nepodarkom a naučili sa s tým robiť naši pekári.

Spomeniete si na veselé zážitky so zákazníkmi, ktoré sa vám prihodili?
Raz na Vianoce sme už mali mať zavreté, no ešte o tretej popoludní tu bolo asi 8 ľudí. Tí čakali na nový výpek, aby si mohli k štedrovečernej kapustnici zobrať čerstvý chlieb. Tak im hovorím, aby sa vám lepšie čakalo, dáme si spolu šampanské a prevediem vás po pekárni, aby ste videli ako ten váš chlebík vyrábame. Bolo zaujímavé sledovať ich tváre, akí boli potom spokojní a usmievali sa. Niektorí mi to ešte občas pripomenú. Pred Vianocami som urobil aj také prekvapenie, že som povedal predavačke, aby každý desiaty chlieb dávala ľuďom zadarmo. Zákazník dostal chlieb, chcel zaplatiť a ona mu povedala, že nemusí, lebo je to pozornosť podniku. Až prišiel istý pán a hovorí, že chce ešte jeden… Slovenská mentalita sa občas nezaprie, no dotyčný mal smolu, jeho ďalší chlieb už nebol desiaty v poradí.

Hovorí sa, že remeslo má niekedy zlaté dno. Dá sa pečením chleba takpovediac zarobiť na chlieb?
Dá aj nedá. Lebo, ak aj niečo máme navyše, investujeme to, resp. berieme si úvery a splácame ich. Nedávno som si zobral 50 000 EUR na modernizáciu prevádzky, keď len samotný stroj na výrobu rožkov ma vyšiel na 28 000 EUR. Ale zas môžem povedať, že minulé leto som po siedmich rokoch bol opäť na dovolenke, boli sme v tureckom letovisku Side. Predtým sme v lete vždy niečo robili a keď sme sa nazdali, už bola neskorá jeseň. Teraz v Turecku som okrem oddychu porovnával aj ich pečivo. Musím priznať, že mi chutilo, ale zas nepáčilo sa mi, že najmä ich koláče boli až prehnane sladké.

Kontakt:
Pekáreň Prievoz – Karol Tanglmayer
Mierová 109
82105, Bratislava
e-mail: pekaren.prievoz@gmail.com
tel.: 02/43 291 586
mobil: 0905 402 805