Jak již bylo zmíněno, nikdo z vás nebydlí přímo v Košicích, jak to máte s dojížděním?

MT: Dochádzame spolu s Ivankou tak kombinovane, niekedy s našimi vodičmi, inokedy vlakom, električkou, či autobusom, využívame takmer všetky dopravné prostriedky.

IK: Ale je to dosť únavné, trvá nám to denne 2 hodiny, čo nám uberá veľa z nášho času.

ST: Mne zaberie cestovanie do práce a z práce denne asi hodinu a pol, ale zastávku mám 5 minút od firmy, spoje chodia každú hodinu, ešte si stihnem aj zdriemnuť, takže si nesťažujem.

Jak vypadá váš běžný den?

ST: Záleží, o ktorý deň v týždni ide. Niektorý deň riešim nakládky a vykládky kamiónov, inokedy sedím skôr pri počítači, plánujem závozové linky, a tiež zabezpečujem rôzne nákupy. Dnes napríklad riešim archív. Inak cez víkendy rád relaxujem v záhradke.

MT: Cez týždeň sú dni čisto pracovné, vzhľadom na dochádzanie. A cez víkendy, keďže bývam na dedine v rodinnom dome, je to rutina – práce okolo domu, prípadne výlety s deťmi, ale tie už pomaly dospievajú, takže majú aj vlastný program – bez rodičov (smiech).

Co je podle vás na vaší práci nejtěžší?

IK: Všeobecne komunikácia s ľuďmi, pretože riešime rôzne problémy s rôznymi typmi ľudí, a aj pri telefonovaní sa snažíme byť príjemné, čo nie je stále práve jednoduché. Mnohých zákazníkov už dobre poznáme a s nimi je komunikácia o mnoho jednoduchšia. Zložité je aj objednávanie tovaru v našich výrobných závodoch. Každý závod má požadovaný vlastný systém objednávania, plán výroby, kapacity, dodacie podmienky, a toto všetko musíme skĺbiť s našimi potrebami a s požiadavkami našich zákazníkov.

MT: Navyše tiež riešenie pohľadávok, ktoré robím, často nie je jednoduchá vec, nielen pre mňa, ale aj pre druhú stranu. Niekde ale volám rada, keď už viem, že na druhej strane slúchadla bude ústretový človek. Len sa predstavím, a on už vie, čo budeme riešiť. V takýchto prípadoch ma moja práca baví.

ST: U mňa je to trošku o niečom inom. Najťažšie sú utorky, keď dopoludnia vykladám jeden, niekedy aj dva kamióny a popoludní chystávam tri závozové linky na stredu. Pre jedného človeka je to dosť časovo náročné, a všetko musí sedieť, aby každý zákazník dostal presne to, čo si objednal a nie niečo iné v inom množstve.

Zhruba tři čtvrtě roku zpátky jste si vyžádaly sluchátka s mikrofonem. Používáte je denně? Usnad nily vám práci?

MT: Zo začiatku sme si s Ivankou pripadali ako telefonistky v call-centre a necítili sme sa s nimi veľmi komfortne. Navyše ako ženské samozrejme riešime aj vzhľad (smiech). Ale je to len o zvyku. Nevyužívame ich každý deň, skôr v špičkách, keď telefonujeme obe, so slúchadlami „odbúrame“ tú druhú a lepšie sa nám so zákazníkom komunikuje.

Co se vám vybaví, když se vám v telefonu představí konkrétní zákazník

IK: Výrobok a odbery (smiech). Za obdobie, odkedy pracujeme na tomto oddelení, už poznáme systém objednávania jednotlivých zákazníkov, koľkokrát už na ich telefonát netrpezlivo čakáme, a keď sa neozývajú v pravidelnom čase, tak im voláme samy, či náhodou nezabudli na svoju objednávku.

Přemýšlíte někdy nad tím, jaký obličej se za daným hlasem skrývá?

MT: Určite. Tipujeme, ako asi zákazníci vyzerajú. S niektorými by sme sa veľmi rady stretli aj osobne

IK: Niektorí si iba objednajú, s inými sa pobavíme aj o mimopracovných veciach, kto sa ako má, kam sa kto chystá na dovolenku, a to je veľmi príjemné.

Dovolenka… Kam se letos v létě chystáte vy?

MT: Nás tento rok oslovilo Chorvátsko. Chceli by sme ísť autom s deťmi. Ale ak sa deti v budúcnosti rozhodnú, že už s nami na dovolenku npôjdu, že už sú na to veľké, poletíme niekam s manželom sami.

ST: U nás sa chystá cez leto veľa osláv, dokonca aj svadba, takže my budeme plánovať dovolenku až po všetkom tom veselí. Ale inak by sme radi tiež do Chorvátska – relax pri mori, žiadna veľká turistika, maximálne nejaká tá návšteva historických pamiatok.

IK: Moja dovolenka sa tento rok rovná prestavbe bytu. A inak budem čas tráviť záhradníčením, pestovaním biozeleniny, kvetín. Ak mi vyjde čas, určite si nenechám v máji ujsť Flóru v Bratislave, kde chodievam pravidelne už roky.

Teď trošku zapátráme do vaší paměti: čím jste chtěli být jako malí?

MT: Keď tak lovím v pamäti, tak asi učiteľkou, ešte na základnej škole sme sa s kamarátkami hrali na panie učiteľky. Až neskôr sa mi zapáčila práca mojej mamy, ktorá bola ekonómkou, preto som si vybrala ekonomickú školu. Teraz síce pracujem na oddelení odbytu, ale prichádzam do styku aj s nejakými účtovnými prípadmi, čo som aj rada.

IK: Keďže som navštevovala ľudovú školu, hru na klavír, a v tom čase sa mi toto povolanie páčilo, myslela som, že budem učiteľkou hudby.

ST: Automechanikom, ale dostal som rozum (smiech). Vtedy ešte neboli také možnosti ako dnes – všelijaké mašinky a prístroje, počítače sa vôbec nepoužívali. Neskôr som chcel byť ešte vinárom, dokonca som sa chystal na vinohradnícku školu v Nitre. Už ani neviem, prečo som tam nakoniec nešiel. Aspoň som zostal pri potravinách.

Na závěr mi prozraďte – jakou kuchyni máte nejraději?

IK: Taliansku. Cestoviny a zelenina – to je moje.

MT: Ja zostávam verná našej slovenskej kuchyni – taký španielsky vtáčik napríklad. Hmm.

ST: Ja mám tiež najradšej slovenskú kuchyňu, a zo všetkého najviac milujem kačacie stehná s haluškami a kyslou kapustou.

Nevím jak vy, ale já jsem si pěkně doplnila mozaiku. Všem třem „účastníkům zájezdu“ děkuji za příjemný dopolední rozhovor.

text: Michala Hamplová
foto: Zuzana Szabadosová