Pekáreň Davpek je mladou pekárňou. Kedy ste spustili výrobu?
Bolo to druhého mája 2013, teda onedlho tomu budú dva roky. Pekáreň ako taká však funguje dlhšie, bolo tu niekoľko majiteľov. Najskôr ju prevádzkoval Poľnonákup Hornonitran, neskôr ju prevzal ich zamestnanec, a následne mal túto prevádzku jeden pán z Banskej Štiavnice. Tradícia tejto pekárne je teda dlhšia. Avšak chlieb sa tu nevyrábal v tej podobe ako ho robíme dnes my.
 

Čo znamená názov pekárne?
Názov sme hľadali dlhšiu dobu, až sme ho nakoniec vytvorili veľmi jednoducho. Rozhodli sme sa spojiť meno môjho syna Dávida s pekárňou.
 

Prezraďte nám, ako ste sa dostal k tomuto remeslu?
Informáciu o zatvárajúcej sa pekárni som dostal od jedného z jej zamestnancov, ktorý je tu momentálne hlavný pekár. Ja som z úplne inej oblasti. Tu, v Prievidzi, som skončil obchodnú akadémiu a ako veľa mladých ľudí som sa po škole vrhol do zahraničia zbierať skúsenosti a tiež si zarobiť peniaze, aby som mohol na Slovensku začať s niečím vlastným. Nikdy ma totiž nelákalo byť zamestnancom. V zahraničí som vykonával rôzne práce vo výrobe. To bola pre mladého 19-ročného chalana jediná možnosť ako začať. Hoc som tam mal kamarátov, tak som sa vrátil nazad po pol roku, keďže som tam nebol vo svojej koži, bol som ďaleko od domova.

Doma som si začal hľadať vhodnú prácu. A keďže som vtedy ešte nemal taký rozhľad, aby som sa mohol pustiť do niečoho vlastného, tak som sa vrhol na takú oblasť, o ktorej som si vtedy myslel, že mi v tom rozhľade pomôže, a nastúpil som do finančnej sprostredkovateľskej spoločnosti, kde som nabral skúsenosti s prácou s ľuďmi a financiami. Odtiaľ som sa presunul koncom roku 2010 do komerčnej banky ako finančný poradca. Tam som vydržal dva roky. Bolo to dobré zamestnanie, ktoré ma posunulo. Z banky som šiel pracovať do poisťovníctva, kde som pracoval na manažérskej pozícii, ktorá okrem iného zahŕňala aj vedenie svojho tímu ľudí. Presúvame sa do roku 2013, kedy som natrafil na človeka z pekárne, ktorá ukončila svoju činnosť a ktorý chcel s pekárinou ďalej pracovať, no nechcel sa do toho pustiť sám. Po spoločnej debate ma to zaujalo.
 

Aký bol ten hlavný impulz, ktorý vám vtedy pomohol rozhodnúť sa odísť z finančníctva do pekárne?
Prievidza je charakteristická tým, že všetkého je tú nadbytok a trh je presýtený službami. Ak to mám povedať tak ľudsky, tak finančníctvo mi už začalo ísť na nervy. Preto som začal hľadať inú cestu, ktorou by som sa mohol vybrať. Hľadal som niečo iné, niečo, kde by som nemusel vyhľadávať ľudí ja, ale aby ľudia chodili za mnou, ak im dám niečo, čo potrebujú. Vtedy som mal taký laický pohľad, že chleba sa konzumuje stále, tak prečo nie. Rozhodol som sa to vyskúšať, keďže som mal po svojom boku človeka, ktorý to vedel zastrešiť po výrobnej stránke. Ja som mal zase úlohu zastrešiť pekáreň v manažérskej oblasti.
 

Predtým ste ponúkali finančné služby a dnes chlieb. Oboje treba vedieť predať...
To je pravda. Oboje sú služby, ale chlieb je denná spotreba, no úver si beriete väčšinou jedenkrát za celý život. Chlieb skonzumujete a na ďalší deň chcete nový. Z môjho pohľadu je tu vyššia obrátka.
 

Ako by ste opísali vaše začiatky v pekárni?
Podnikáme v Prievidzi, ktorá je zahltená pekárňami na meter štvorcový. Najskôr bolo potrebné zohnať odberateľov, nakoľko táto pekáreň už dlhšie nefungovala. Priznám sa, že bez pomoci by to nebolo možné.

V minulom zamestnaní sa razila filozofia, že je potrebné prejsť si všetkými pozíciami, toho sa držím aj dnes. Aby som na základe svojej skúsenosti vedel poradiť. Začínali sme vtedy od nuly, napieklo sa v noci, ráno som naštartoval osobné auto s chlebmi v kufri a šiel ich ponúkať.
 

Aké boli reakcie?
Reakcie boli rôznorodé, ale väčšinou pozitívne. Oslovené prevádzky buď začali brať od nás chlieb alebo tie, ktoré už mali širokú ponuku a nechceli rozširovať sortiment mi odporučili iné predajne, kde by som výrobky mohol umiestniť. To, že náš chlieb nie je dvojhodinový a nechrlia ho linky oslovilo drobných živnostníkov, ktorí chceli ponúknuť alternatívu k priemyselných chlebom.

Predstava, ktorú som vtedy mal ma drží dodnes. Čiže ísť cez malých živnostníkov, no a myslím si, že je to správne. Snažil som sa na začiatku osloviť aj veľký reťazec, ale hneď som pochopil, že pokiaľ nemáte za sebou niekoho veľkého, tak je problém dostať sa do tohto kolosu.

Či to bolo dobré rozhodnutie či zlé, to uvidíme časom, keďže sme stále na začiatku.
 

Kam dodávate vaše výrobky?
Smer, ktorým zavážame naše výrobky je dosť široký, keďže zo 4 vlastných predajní sú dve pojazdné. Od Prievidze ideme 100 až 120 km. Cez naše pojazdné predajne sa snažíme sprostredkovať chlieb a pečivo ľuďom priamo do domu. Ľudia sú pohodlné tvory a chcú mať všetko čo najjednoduchšie. Kamenné predajne máme dve, v Kanianke a novootvorenú v Prievidzi. Zvyšok našej produkcie ide do nezávislého trhu v okolí Prievidze. Na to, že sme na trhu dva roky, tak do dnešného dňa máme domovské mesto málo pokryté našimi výrobkami. Našim cieľom pre tento rok je dostať naše výrobky viac do Prievidze.
 

Koľkým ľuďom dáva pekáreň Davpek prácu?
Aktuálne máme celkovo 12 zamestnancov (výroba, predavačky, šoféri). Pracujeme na dve zmeny. Časť ľudí, ktorí u nás pracujú vo výrobe, sú vyučení v odbore, ale máme aj takých, ktorí vyučení neboli, no bavilo ich to. Následne si spravili skúšku odbornej spôsobilosti, aby túto prácu mohli vykonávať.
 

Akú máte skúsenosť s fluktuáciou zamestnancov?
Pokiaľ nemáte v pekárni zdravé jadro, tak toto podnikanie nemá cenu ďalej riešiť. Zatiaľ sa nám ho darí držať. Fluktuácia je na strane predaja, šoférov a pomocných síl. Mám skúsenosť, že pokiaľ človeka práca nebaví, tak môže byť neviem ako vyučený, no nevydrží v nej dlho. Radšej si zoberiem človeka, ktorý nemá žiadnu skúsenosť s pekárinou, príde ako čistý pohár a naučí sa naše postupy. S ľuďmi, ktorí chcú a baví ich to, mám lepšiu skúsenosť ako s pekárom s 15-ročnou praxou, ktorý je buď vyhorený, nebaví ho to alebo má svoje zlozvyky a robí si prácu po svojom.
 

...a potom jeden a ten istý výrobok vyzerá a chutí v pondelok inak ako v piatok.
Pre mňa je najdôležitejšie, aby výrobky ľuďom chutili, inak je celá naša práca zbytočná. Určili sme si normy, podľa ktorých robí každá zmena a podľa ktorých sa zaúčajú aj noví zamestnanci. Postupy by mali byť nastavené tak, aby konečný spotrebiteľ nespozoroval, že sa niekto zmenil vo výrobe a aby dostal to, na čo je zvyknutý.
 

A čo vy a práca v pekárni?
Tým, že som sa pokúšal prejsť každou pozíciou v pekárni, tak bolo niekoľko nocí, ktoré som strávil v pekárni. A priznám sa, že táto práca ma pohltila. Niekedy frflem, že je tých povinností veľmi veľa, ktoré musím zastrešiť (fakturácia, ranné rozvozy...), ale baví ma to.
 

Z koľkých produktov pozostáva váš sortiment?
Máme približne 50 druhov produktov. Robíme tie hlavné výrobky, ktoré ponúka pekárina a ktoré by nemali na pultoch chýbať: chlieb, bežné pečivo, sladké a cereálne výrobky.
 

Dá sa povedať, že pre región Prievidze sú typické nejaké výrobky?
Ľudia sú konzervatívni a chcú, aby bol ten základ. To znamená chlieb, na ktorý sú zvyknutí, k nemu si potom pribalia nejaké jemné pečivo. Nedá sa povedať, že by bol nejaký špecifický výrobok, ktorý ak by v predajni nebol, tak by tam spotrebiteľ nešiel. Podľa mňa je pre každú pekáreň základom dobrý chlieb, ktorý pokiaľ pekáreň nemá, tak je to prvé mínus.
 

Kde vidíte pekáreň Davpek o 5 rokov alebo kde by ste ju chceli vidieť?
Každá pekáreň sa raz dostane do štádia, kedy sa rozhoduje, čí ísť do kvantity alebo kvality. Odpoveď na vašu otázku je tá, že nechceme, aby kvantita prebila kvalitu. Samozrejme, že budeme radi, ak naša výroba ešte porastie. Kvalita či už výrobku alebo služby je jediná vec, ktorou sa môže naša pekáreň v tomto regióne odlíšiť. Bez tohto by sme boli len ďalšia pekáreň v tomto regióne.

Pekáreň nie je v našom vlastníctve. Priestory a hlavné technologické vybavenie nám prenajíma Poľnonákup Hornonitran. Táto pekáreň nikdy nebola stavaná na výrobu, ktorú aktuálne máme. Momentálne sme v štádiu, kedy pociťujeme nedostatok priestoru a niektoré veci, ktoré nám v úvode vyhovovali, už nevyhovujú, čo sa týka priestoru. Ale tiež sme oklieštení finančnou stránkou, jednak tým, že sme na začiatku a že sme v prenájme. Tým nechcem povedať, že nám majiteľ priestorov nevychádza v ústrety. Vzhľadom na tú výrobu, ktorá aktuálne je a ktorú chceme posunúť ešte vyššie, bude otázka priestorov čím ďalej tým viac aktuálnejšia.
 

Ako by ste zhodnotili spoločenské postavenie slovenských pekárov?
Podmienky pre pekárov sú dosť oklieštené. Ak chcú svoje produkty predať, tak buď oslovia reťazce alebo pôjdu cestou svojich predajní. Prvá cesta je samozrejme „jednoduchšia“, no podmienky, ktoré ponúkajú reťazce pekárom, sú často likvidačné. Pokiaľ chcú predať svoje výrobky, musia ísť na hranicu svojich výrobných nákladov.

Dá sa to nejako zmeniť?
Som presvedčený, že budúcnosť je v kvalite a vo vlastných predajniach. Snažíme sa raziť filozofiu „menej strojov a viac ľudskej práce“. Myslím si, že raz príde ten čas, kedy obchodné reťazce dajú stopku pekárňam a ponechajú si len tie najväčšie z najväčších, pretože si zrátajú, čo je pre nich ekonomicky najvýhodnejšie.
 

A kde je v tomto celom konečný spotrebiteľ?
Reťazec vidí v prvom rade svoje zisky, svoje čísla a konečný spotrebiteľ si kúpi len to, čo reťazec chce, aby si kúpil, čo je na pultoch. Slovenský spotrebiteľ je momentálne nastavený na slovíčko akcia, to vie robiť zázraky. Ľudia sú skôr zvyknutí na cenovú konkurenciu, po ktorej siahajú výrobcovia na prvom mieste.

Snažím sa odberateľom už na začiatku vysvetliť, že ak chcú kvalitné veci, tak to nemôže byť lacné. Doma sa človek nepozerá na to, koľko tam dá plnky, nepozerá sa na cenu, ale na to, aby mu to chutilo. Upečie si jeden koláč, ktorý v sobotu zje. Možno by bolo zaujímavé spraviť si kalkuláciu na koláč, ktorý si upečieme doma (surovinové náklady, čas, energie...). Človek by bol určite prekvapený, koľko to stojí. Bežný človek nevidí, čo je za chlebíkom, vidí len koncovú cenu. Ale vždy budú dvojakí ľudia, sú aj tí, čo chcú jesť kvalitne a zdravo, čo je dnes aktuálna téma.

Ako relaxujete, resp. máte čas na relax?
Manželka mi často vyčíta, že táto práca spravila zo mňa workoholika, čo si aj priznávam a v dnešnom štádiu je času na relax veľmi málo. A ak nejaký mám, tak sa ho snažím venovať manželke a synovi. Dúfame, že sa po dlhšom čase dostaneme tento rok na rodinnú dovolenku, čo by sme všetci potrebovali, keďže tých pracovných povinností je už veľa. Tak ako mám pracovný cieľ rozšíriť predaj v rámci Prievidze, tak môj osobný cieľ je rodinná dovolenka. Rodina je základ a o tom ma utvrdila aj táto práca. Pokiaľ nie je zázemie v rodine, tak nefunguje ani ten pracovný život.

Ďakujeme vám za rozhovor a želáme veľa úspechov ako v osobnom, tak i v pracovnom živote.
 

DAVPEK s.r.o.
Moštenická 6,
971 01 Prievidza

Autor: Lukáš Janáč
Foto: Pekáreň Davpek