A první otázka, která mě napadla, byla: co jsi věděl o Istanbulu, než ses do něj přestěhoval?

Pravdupovediac, vedel som o tomto meste iba z rozprávania ostatných ľudí, ktorí mali tú príležitosť ho navštíviť. Krásne kozmopolitné mesto v Turecku, ktoré sa rozprestiera na dvoch kontinentoch v Európe a v Ázii, a že je viac európske ako moslimské.

A co bys doplnil dnes - po roce a tři čtvrtě, který jsi tam zatím strávil?

Istanbul je naozaj užasný. To, čo uvidíte v tomto meste, nezažijete nikde na svete. Žije tu 18 miliónov ľudí, takmer všade ho obklopuje more - Čierne more zo severnej strany, Marmarské z južnej strany. To, čo je na meste najkrajšie, je práve Bosporský prieliv, ktorý rozdeľuje Európu a Malú Áziu. Kto má tú možnosť dať si kávu a mať pri tom výhľad na Bospor a zároveň Marmarské more plné ostrovov?

Jaké jsou asi nejmarkantnější rozdíly mezi tureckou společností a našimi česko-slovenskými poměry, zvyklostmi?

V prvom rade je to moslimská krajina, z čoho vyplýva aj iná kultúra a zvyklosti. Ak mám porovnať to pravé turecké s európskym, ide o naozaj silný moslimský štát. Ale Istanbul je iný; je moderný, čo znamená, že aj ľudia, ktorí tu žijú, sú poeurópštení. A práve v tomto meste žije väčšina ľudí, ktorí by sa chceli začleniť k Európe.

Ľudia sú v tejto krajine veľmi milí, pohostinní a ústretoví. A naozaj tu platí, ak sa povie „zákazník je pán”. Servis, ktorý dostanete, hoci si dáte len ich tradičný čaj, je úžasný.

To naozaj moslimské, hlavne v iných menších mestách v Turecku, je postavenie žien, čo je obrovský rozdiel oproti Európe. Spoločenské postavenie žien je tu nižšie a súčasná vláda, ktorá je práve nábožensky orientovaná, v tomto robí skôr kroky naspäť než dopredu.

Na čo je potrebné si tu zvyknúť, je vyzývanie k modleniu z mešít. Keďže je tu nespočetne veľa mešít, tak spev je počuť odvšadiaľ dosť nahlas, a to 5x denne.

Kameňom úrazu v Istanbule je doprava. Kto zažije dopravu v Istanbule, vtedy pochopí, čo je to jazdiť bez pravidiel, s rukou na trúbe, drzo a niekedy chaoticky. Chodci tu nemajú žiadnu prednosť. No napriek všetkému je tu doprava plynulá, iba si treba zvyknúť na iný štýl jazdy. Značenie ciest je tu (v Istanbule) veľmi dobré, čo sa týka orientácie. A kedže je to obrovské mesto, problémom bývajú aj časté zápchy.

Ak ide o alkohol, tu je tiež veľký rozdiel. Nedá sa povedať, že by sa tu alkohol nepil vôbec, ale pije sa tu v naozaj malej miere. Dovozový alkohol, ale aj tu vyprodukovaný, je tu veľmi drahý. Za ten rok a trištvrte som tu nevidel opitého človeka, ktorý by sa len tak trmácal po ulici.

A nakoniec je niečo, čo my doma nemáme, a to je more. Je tu nespočetne veľa krásnych prímorských miest, kam sa môžete vybrať a tráviť trebárs len víkend. Letecká doprava tu funguje ako u nás vlaková doprava - často a lacno. Aj v Istanbule máme možnosti tráviť čas pri mori. V lete je neuveriteľne krásne sa v sobotu ráno vybrať k moru, zaplávať si a večer sa vrátiť späť.

Když si malinko zavzpomínáme: jaký byl přesun z Košic do Istanbulu - o jedno časové pásmo a nějakých 1 050 km vzdušnou čarou směrem na jih?

Všetko sa udialo nejak veľmi rýchlo od momentu, kedy som vedel, že som prijatý na toto miesto. Mali sme málo času na zariadenie bytu. Prišiel som len 2 týždne skôr pred príchodom manželky s deťmi. Tak ako každý z expatov, aj my sme sa museli chvíľu adaptovať. Problémom bola aj jazyková bariéra, pretože veľmi málo ľudí tu hovorí po anglicky. Najviac sme sa obávali, ako to zvládnu deti. Filip mal len 1 rok a Lianka 3,5 roka. A práve deti zvládli adaptáciu nového prostredia skvelo. Lianka po mesiaci v škôlke začala rozumieť turecky a po dvoch začala rozprávať. Manželka bola so synom doma, takže ten až tak zmenu nevnímal. Iste, kým sme si našli priateľov, nejaký čas to trvalo. Pre mňa v práci bolo všetko nové – prostredie, kolegovia a úplne iná mentalita ľudí. Prvý rok bol rokom veľkých zmien. Musel som spoznať trh a ľudí, ktorí pracujú na mojom oddelení, následne robiť zmeny, ktoré boli odo mňa očakávané. Približne po pol roku sme sa adaptovali a všetko sa ustálilo a začalo diať v podobnom stereotype ako doma.

Předpokládám, že změna klimatu je změnou k lepšímu…? Jak vypadá jaro v Istanbulu?

Klíma je tu úžasná. Krátke mierne zimy, prevažne s dažďom. Leto tu trvá takmer 6 mesiacov. Jar a jeseň je kratšia, ale o to krajšia.

Změnila se ti hodně náplň práce oproti tomu, co jsi dělal v Lesaffre Česko a Lesaffre Slovensko?

V podstate ani nie, a to vďaka tomu, že pracujem na podobnej pozícii. Čo sa mi zmenilo, sú kolegovia a úplne odlišný systém obchodovania v porovnaní s ČR a SR, na čo som si musel zvyknúť. Človek sa tu musí mať v strehu, za každým rohom na neho čaká nejaké prekvapenie. Turci vždy boli a sú obchodný národ a využijú akékoľvek prostriedky, aby od vás dostali peniaze.

Co tvůj nový obchodní tým?

Môj obchodný tím je po všetkých zmenách konečne stabilizovaný. Napriamo riadim štyroch ľudí. So zvyšným obchodným tímom, ktorý má trinásť ľudí, sa vídam skôr sporadicky; sú riadení inými ľuďmi, navyše nehovoria po anglicky.

Jak bys charakterizoval svého nového šéfa?

Môj šéf je nesmierne inteligentný človek, od ktorého sa stále mám čo naučiť a už som sa i naučil.

V rámci své současné pozice se opět dost nacestuješ…

To je pravda, cestujem dosť, ale iným spôsobom, a to letecky, keďže je to frekventovaná a lacná forma prepravy (asi ako vlakom na Slovensku). Navštívil som už v podstate každý kút Turecka a musím priznať, že každá jeho časť je iná, odlišná. Smerom na východ je to viac moslimské, podobné Iraku a Iránu, na západ potom viac európske. Rovnako tak je to aj s bohatstvom krajiny.

Co ty a turečtina?

Chodievame s manželkou dvakrát týždenne na hodiny turečtiny, ale keďže nie som nútený hovoriť po turecky a v práci ju nepoužívam, tak to ide trochu ťažšie. Ovládam základné frázy, s ktorými sa nestratím (smiech). Turečtina je ťažký jazyk, gramatikou sa podobá maďarčine, všetko sa tvorí príponami. Dcéra, tá už hovorí plynule turecky, a syn už taktiež ovláda nejaké vetičky. Manželke sa dokonca turečtina zapáčila a snaží sa rozprávať a zdokonaľovať.

Co se dá v Istanbulu dělat po práci?

Je tu veľa možností, kam ísť s deťmi von do prírody. Popri mori sú vybudované krásne chodníky pre chodcov aj cyklistov a parky pre deti. Reštaurácie a kaviarne s celoročnými terasami s výhľadom na more vás priam lákaju. Alebo si urobiť len tak výlet loďou z ázijskej časti do európskej, to je tiež to, čo nás aj deti fascinuje. Po práci využívam v našej rezidencii športové aktivity ako fitnes, tenis či bazén.

Co bys doporučil každému, kdo se chystá do Istanbulu, aby rozhodně navštívil?

Istanbul je určite mesto, ktoré odporúčam vidieť aspoň raz za život. Zlieva sa tu starobylá architektúra s modernou, a to vo vás zanechá určite nezabudnuteľný dojem. Odporučil by som výlet loďou po Bospore a počas plavby zhliadnutie všetkých významných pamiatok. Musíte vidieť najstarší chrám Hagia Sofia, známu Modrú mešitu, ďalej Topkapi palác, sídlo osmanských vládcov, alebo aj Veľký bazár. Ďalej Zlatý roh, to je morský prieliv, ktorý sa vlieva z Bosporu do centra európskej časti Istanbulu, Galata vežu, odkiaľ je úžasný výhľad na mesto, múzeum sídla sultánov, Dolmabahce palác či Miniaturk, čo je obrovská záhrada, v ktorej nájdete v zmenšenine všetky najznámejšie pamiatky Turecka. Kto je milovníkom umenia, tak si príde na svoje pri nespočetnom množstve historických múzeí alebo moderného umenia. Samozrejme, na svoje si prídu aj tí, ktorí radi nakupujú. Najdete tu úplne všetko a ešte aj zjednáte cenu. Blízko Istanbulu sa nachádzajú Princeznine ostrovy; dá sa tam ísť trajektom, cesta trvá približne 20 minút, a zaujímavé je na nich to, že je tam zakázané jazdiť autami, povolené sú iba koče s koňmi.

Co bys nám pověděl o turecké gastronomii?

Jedlo je tu výborné a veľmi rôznorodé. Ten, kto ešte nebol v Turecku, neochutnal kebab. Inak každý z 81 tureckých regiónov má svoju typickú špecialitu. Čo je asi dobre známe, je fakt, že Turci nejedia bravčové mäso. Zato jedia viac jahňacieho a ryby. Všetka zelenina a ovocie sú tu veľmi chutné a čerstvé, keďže si dokážu všetko vyprodukovať sami. Doma som nebol veľkým milovníkom šalátov, ale tu mi veľmi chutia.

Určitě nemůžeme opomenout otázku pečiva...

Čo sa chleba týka, turecká spoločnosť je dosť konzervatívna, viac ako 90 % ľudí je somun, čo je biely pšeničný chlieb, ktorý sa veľmi podobá slovenskému sendviču. Z roka na rok ale pribúda veľa iných typov chleba a ľudia skúšajú.

Chybí ti něco ze Slovenska?

Rodina a priatelia. A v lete naše výborné čapované pivo (smiech).

S odstupem času – rozhodl by ses dnes stejně a šel bys pracovat do Turecka?

Jednoznačne áno.

A co vy, naši milí čtenáři, přestěhovali byste se do takto odlišné krajiny a změnili od základů svůj (pracovní i rodinný) život? Pořád si všichni stěžujeme, jak se máme špatně... Určitě byste našli spoustu proti - proč by to nešlo - ale ruku na srdce, nejsou to jen výmluvy a naše pohodlnost? Jisté je, že člověk musí chtít, něco tomu musí obětovat, na druhou stranu, jak se říká: kdo nic neriskuje, nic nezíská...

Edovi mockrát děkuji za zajímavé povídání plné veselých historek, všechny česko-slovenské kolegy, které jsem od něj měla pozdravit, zdravím ještě touto cestou, a končím spojení Olomouc-Istanbul.